1

Malé múzeum venované výtvorom Ambroisa Fleuryho v Cléry je dnes už len drobnou turistickou atrakciou. Väčšina návštevníkov sa doň vypraví po obede v reštaurácii Clos Joli, ktorú všetci francúzski sprievodcovia jednohlasne ospevujú ako jedno z najvyhlásenejších miest krajiny. S poznámkou stojí za odbočku sa v sprievodcoch spomína aj existencia múzea. V piatich miestnostiach sa tu nachádza väčšina diel môjho strýka – tie, ktoré prežili vojnu, okupáciu, oslobodzovacie boje, každú vrtkavosť a stiesnenosť, ktorými si našinec prešiel.

Všetky šarkany bez ohľadu na krajinu svojho pôvodu sa zrodili z ľudového umenia, čo im vždy dodáva tak trochu naivný charakter. Ani šarkany Ambroisa Fleuryho nie sú výnimkou. Aj tie posledné, ktoré vytvoril už v pokročilom veku, si zachovali známky duševnej sviežosti a nevinnosti. Napriek tomu, že múzeum vzbudzuje len malý záujem a od obce dostáva len skromný príspevok, je nepravdepodobné, že svoje brány bude musieť zatvoriť. Je príliš späté s našou históriou. Poväčšine však zíva prázdnotou, pretože žijeme v dobe, kedy sa Francúzi snažia skôr zabúdať než spomínať.

Najlepšia fotka Ambroisa Fleuryho sa nachádza pri vstupe do múzea. Je na nej vo svojej rovnošate vidieckeho poštára, s brigadírkou, veľkými bagandžami a koženou kabelou na bruchu, medzi šarkanom s podobou lienky a šarkanom predstavujúcim Gambettu, ktorého tvár a telo vytvárajú balón a kôš z jeho slávneho letu počas bitky o Paríž. Existuje ešte množstvo iných fotiek toho, ktorého dlho prezývali strelený poštár z Cléry, pretože väčšina návštevníkov jeho dielne v Motte si ho pre zábavu fotila. Môj strýko s tým ochotne súhlasil. Nemal strach z toho, že je smiešny, nesťažoval sa na prezývku strelený poštár ani milý čudák, a keby vedel, že ho ľudia volajú ten starý blázon Fleury, videl by v tom väčšmi prejav úcty než pohŕdania.

V tridsiatych rokoch, kedy povedomie o strýkovi začalo narastať, napadlo Marcellinovi Dupratovi, majiteľovi Clos Joli, dať vytlačiť pohľadnice, na ktorých je môj poručník v uniforme medzi šarkanmi, s popisom: Cléry. Slávny vidiecky poštár Ambroise Fleury a jeho šarkany. Nanešťastie sú všetky čiernobiele a nedá sa na nich vidieť veselosť farieb a tvarov, usmievavá dobrosrdečnosť ani to, ako ten starý Normanďan hádzal očkom po oblohe.

Môj otec padol v prvej svetovej vojne a matka umrela krátko po ňom. Vojna rovnako stála život aj druhého z troch bratov Fleuryovcov, Roberta. Sám strýko Ambroise sa z nej vrátil po tom, ako mu hruďou preletela guľka. Pre úplnosť musím dodať, že môj prastarý otec Antoine zahynul na barikádach v čase Komúny.

Myslím si, že tento krátky prehľad našej minulosti, no hlavne mená dvoch Fleuryovcov na pomníku padlým v Cléry zohrali rozhodujúcu úlohu v živote môjho tútora. Stal sa úplne iným človekom, než akým bol pred vojnou, a o ktorom sa v kraji hovorilo, že vie dať dobrú ranu. Ľudia sa čudovali, že bojovník, ktorý získal vojenskú medailu, nikdy nevynechá príležitosť prejaviť svoje pacifistické názory, bráni odporcov vojenskej služby a všetky formy násilia odsudzuje s blčiacim pohľadom, v ktorom sa, koniec koncov, možno len odrážal oheň horiaci na pomníku neznámeho vojaka.

Čo sa týka zovňajšku, nebolo na ňom nič jemné. Črty mal ostré, tvrdé a rozhodné, šedivé vlasy ostrihané na ježka a husté dlhé fúzy, ktorým sa hovorí galské, pretože Francúzi sa, vďakabohu, ešte stále vedia upnúť k svojim historickým spomienkam, hoci len k tým, čo súvisia s ochlpením. Oči mal tmavej farby, ktorá vždy dáva vyniknúť veselosti.

Vo všeobecnosti ho považovali za pomäteného, odkedy sa vrátil z vojny. To vysvetľovalo jeho pacifizmus a tiež ten jeho vrtoch tráviť všetok voľný čas so šarkanmi, so svojimi gnamami, ako ich volal on. Toto slovo objavil v knihe o rovníkovej Afrike, kde údajne označuje všetko, čo dýcha životom: ľudí, hmyz, levy, myšlienky či slony. Na dráhu vidieckeho poštára sa vydal bezpochyby preto, že vďaka vojenskej medaile a krížu s dvomi pochvalami v dennom rozkaze mal nárok na zamestnanie v štátnych službách, alebo možno preto, že v tom videl činnosť hodnú človeka milujúceho mier. Často mi vravieval: „Ak sa budeš dobre učiť, môj malý Ludo, s trochou šťastia raz môžeš aj ty získať miesto na pošte ako úradník.“

Potreboval som veľa rokov, aby som sa zorientoval v tom, čo uňho bola hlboká vážnosť a úprimnosť, a čo zasa irónia, ktorej korene akoby vyrastali z nejakého spoločného základu, kam sa Francúzi chodia hľadať, keď sa stratia.

Strýko hovorieval, že „šarkany sa musia naučiť lietať, tak ako každý“ a ja som ho od siedmich rokov sprevádzal po vyučovaní pri tom, čo volal výcvik, niekedy na lúke pred Motte, inokedy trochu ďalej, na brehu Rigole, s gnamou ešte voňajúcou čerstvým lepidlom.

„Treba ich držať pevne,“ vysvetľoval mi, „ťahá ich to a niekedy sa vytrhnú, vystúpia príliš vysoko, aby odleteli naháňať modravu, a už ich neuvidíš – len ak ľudia prinesú, čo z nich zostalo.“

„A ak ich budem držať príliš pevne, neodletím s nimi aj ja?“

Usmieval sa, vďaka čomu jeho fúziská vyzerali ešte milšie.

„Môže sa to stať,“ hovoril. „Nesmieš sa nechať uniesť.“

Strýko dával šarkanom láskavé mená: Chrumkáč, Figliar, Krivko, Tučko, Čudo, Trepoták, Ľúbivec a ja som nikdy nevedel, prečo zvolil práve toto meno a nie iné, prečo Tackaj, rozosmiata žaba s packami, ktoré vám zo vzduchu kývali, sa nevolal radšej Čľapkaj, čo bola zase usmievavá rybka, ktorej sa vo vzduchu chveli striebristé šupiny a ružové plutvy, alebo prečo púšťal na lúke nad Motte Prdelku viac než Mimila, Marťana, ktorý sa mi zdal byť veľmi roztomilý pre jeho okrúhle oči a krídla v tvare uší, ktoré sa vždy pri vzlietaní začali trepotať, čo sa mi darilo napodobňovať tak úspešne, že som v našich súťažiach porážal všetkých spolužiakov.

Keď strýko vypúšťal nejakú gnamu, ktorej tvaru som nerozumel, vysvetľoval mi:

„Treba sa snažiť spraviť ich iných, nevídaných a neslýchaných, musia byť úplne noví. No práve preto ich treba držať za povrázok ešte silnejšie, pretože ak ich pustíme, odídu naháňať modravu, pričom si pri páde môžu spôsobiť veľké škody.“

Niekedy sa mi zdalo, že to šarkan drží na konci povrázka Ambroisa Fleuryho.

Dlho bol mojím obľúbencom dobrák Tučko, ktorého brucho sa ohromne nafukovalo vzduchom, keď nabral výšku, a ktorý vo vánku robil kotrmelce, kopúc si pri tom smiešne labkami do pupka podľa toho, ako strýko priťahoval alebo uvoľňoval nitky. Dovolil som Tučkovi so mnou spávať, lebo šarkan potrebuje na zemi veľkú dávku priateľstva. Pri zemi stráca tvar aj život a ľahko sa môže začať trápiť. Potrebuje výšku, slobodný vzduch a šíre nebo, aby sa mohol rozžiariť v celej svojej kráse.

Môj poručník trávil čas v práci – brázdil vidiek roznášajúc ľuďom listy, ktoré si chodil ráno vyzdvihnúť na poštu. Ale keď som sa vracal zo školy po päťkilometrovej štreke, takmer vždy som ho nachádzal v poštárskej uniforme na lúke pri Motte – podvečer bývali u nás vzdušné prúdy vždy priaznivejšie – s pohľadom zdvihnutým k jednému zo svojich malých kamošov trepotajúcemu sa nad zemou.

Keď sme však jedného dňa stratili nášho prekrásneho Námorníka, ktorého dvanásť plachiet vietor jedným razom nadul a vytrhol mi šarkana z ruky aj s navijakom, dal som sa do fňukania. Strýko, sledujúc pohľadom svoj výtvor strácať sa v modrave, mi povedal:

„Neplač. Veď na to sú stvorení. Tam hore mu je dobre.“ Na druhý deň nám jeden statkár z okolia priviezol na voze so senom kopu dreva a papiera – to bolo všetko, čo z Námorníka zostalo.

Mal som desať rokov, keď v honfleurských novinách Gazette vyšiel ironický článok o „našom spoluobčanovi Ambroisovi Fleurym, vidieckom poštárovi z Cléry, sympatickom čudákovi, ktorého šarkany raz preslávia túto oblasť tak ako krajka preslávila Valenciennes, porcelán Limoges alebo mentolky Cambrai“. Strýko si článok vystrihol, zasklil a zavesil na klinček na stene vo svojej dielni.

„Vidíš, aký som samoľúby,“ povedal a žartovne na mňa žmurkol.

Článok z Gazette aj s fotkou prebral nejaký parížsky denník a čoskoro naša stodola, odvtedy nazývaná ateliér, začala prijímať nielen návštevníkov, ale aj objednávky. Majiteľ Clos Joli, ktorý bol zároveň strýkovým starým priateľom, odporúčal túto miestnu kuriozitu svojim zákazníkom.

Jedného dňa pred našou usadlosťou zastavilo auto, z ktorého vystúpil veľmi elegantný pán. Dojem na mňa spravili hlavne jeho fúzy, ktoré mu siahali až po uši, miešali sa s bokombradami a tvár mu tak rozdeľovali na dve časti. Neskôr som sa dozvedel, že to bol veľký anglický zberateľ lord Howe. Prišiel so sluhom a cestovným kufrom, v ktorom, keď ho otvorili, som na špeciálne uspôsobenom zamatovom dne objavil starostlivo uložené nádherné šarkany z rozličných krajín ako Barma, Japonsko, Čína alebo Siam. Dovolil môjmu strýkovi, aby ich poobdivoval, čo urobil úprimne rád, pretože v sebe nemal ani štipku šovinizmu. Jeho jedinou slabôstkou v tomto ohľade bolo vyhlasovať, že šarkan získal vážnosť a uznanie len vo Francúzsku, v roku 1789. Po tom, ako vzdal hold vystaveným exemplárom anglického zberateľa, ukázal na oplátku aj on jemu niektoré zo svojich vlastných výtvorov. Bol medzi nimi Victor Hugo unášaný oblakmi, inšpirovaný slávnou Nadarovou fotografiou, ktorý, keď sa vznášal vo vzduchu, trochu pripomínal Pána Boha. Po jednej či dvoch hodinách prehliadky a vzájomných chválospevov sa obaja muži vydali na lúku, pričom každý si zdvorilo vybral šarkana toho druhého, a tak veľmi rozveselili normandskú oblohu, že všetci šarvanci z okolia pribehli prizerať sa tej slávnosti.

Chýr o Ambroisovi Fleurym neprestával rásť, ale jemu sa z toho hlava nezatočila, dokonca ani keď jeho Veľká slečna s frýgickou čiapkou – mal silné republikánske cítenie – získala prvú cenu na stretnutí v Nogente, ani vtedy, keď na pozvanie lorda Howea predvádzal niektoré svoje diela v Londýne na stretnutí v Hyde Parku. Mračná nad Európou sa už v tej dobe, po nástupe Hitlera k moci a obsadení Porýnia, zaťahovali, a bola to vlastne jedna z mnohých manifestácií francúzsko-britského spojenectva. Nechal som si fotku z Illustrated London News, na ktorej vidno Ambroisa Fleuryho s jeho Slobodou osvetľujúcou svet medzi lordom Howeom a princom waleským. Po tomto takmer oficiálnom zasvätení bol Ambroise Fleury zvolený najskôr za člena a potom aj za čestného prezidenta Francúzskych šarkanov. Návštevy zvedavcov boli čoraz početnejšie. Krásne dámy a pohľadní páni, ktorí prichádzali autom z Paríža na obed do Clos Joli, sa následne zastavovali aj u nás a chceli od maestra, aby im predviedol niektoré zo svojich kúskov. Krásne dámy sedeli v tráve, pohľadní páni s cigarou v ústach sa snažili zachovať vážnosť, a všetci sa spolu kochali pohľadom na streleného poštára držiaceho Montaigna alebo Svetový mier na konci povrázku, pričom na oblohu hľadeli prenikavo ako veľkí moreplavci. Nakoniec som si uvedomil, čo bolo urážlivé v tom chichote dám a nadradenom výzore pánov. Stávalo sa mi, že som začul ich komentáre, niekedy nepríjemné, inokedy súcitné.

„Zjavne nemá v hlave všetko v poriadku. Asi mu pri nej cez vojnu buchol granát.“

„Hovorí si pacifista a odporca vojenskej služby, ale podľa mňa je to hlavne chytrák, čo si vie veľmi dobre spraviť reklamu.“

„Umriem od smiechu!“

„Marcellin Duprat mal pravdu, toto naozaj stojí za odbočku!“

„Nezdá sa vám, že s tými šedivými vlasmi na ježka a s fúzmi vyzerá ako maršal Lyautey?“

„V očiach má niečo šialené.“

„Samozrejme, drahá, to je pracovný zápal!“

Potom si kupovali šarkana, ako keď sa kupujú lístky do divadla, a bezohľadne ho hádzali do kufra auta. Bolo to o to žalostnejšie, že strýko sa natoľko oddával tejto svojej vášni, až bol úplne ľahostajný k tomu, čo sa deje okolo neho, a vôbec si nevšímal, že niektorí návštevníci sa zabávajú na jeho účet. Jedného dňa, keď sme sa vracali domov, rozhorčený kvôli poznámkam, ktoré som zachytil počas toho, ako strýko vo vzduchu manévroval so svojím najobľúbenejším Jeanom-Jacquom Rousseauom s krídlami v podobe otvorených kníh, ktorých stránky viali vo vetre, nemohol som sa už zdržať. Kráčal som za strýkom dlhými krokmi, so zachmúreným obočím, s päsťami vo vreckách a dupal som pri tom tak silno, že sa mi ponožky zošmykli až k pätám.

„Strýko, tí Parížania si z vás robili posmech. Správali sa k vám ako ku starému pojašencovi.“

Ambroise Fleury zastal. Vôbec nevyzeral byť pokorený, bol skôr spokojný.

„Naozaj? To povedali?“

Vtedy som zo svojej výšky meter štyridsať povýšene zopakoval vetu, ktorú som počul zaznieť z úst Marcellina Duprata na adresu páru sťažujúceho sa v Clos Joli na účet:

„Sú to úbožiaci.“

„Žiadnych úbožiakov niet,“ povedal strýko.

Sklonil sa, opatrne položil Jeana-Jacqua Rousseaua do trávy a posadil sa. Prisadol som si k nemu.

„No tak ma mali za blázna. A predstav si, že tí pohľadní páni a krásne dámy majú pravdu. Je úplne zrejmé, že chlapík, ktorý zasvätil svoj život šarkanom, má v sebe štipku bláznovstva. Ide len o to, ako si to vysvetlíš. Niektorí to nazvú štipka bláznovstva, iní zase božská iskra. Niekedy je ťažké jedno od druhého odlíšiť. Ale ak máš niekoho alebo niečo naozaj rád, daj tomu všetko, čo máš a všetko, čím si, a o ostatné sa nestaraj…“ Po fúzoch mu prebehol náhly poryv veselosti. „To je to, čo musíš vedieť, ak sa chceš stať dobrým poštovým úradníkom, Ludo.“