Prológ

Himmler spáchal samovraždu pri Brémach v máji 1945, počas tej jari, kedy pustošená, mučená Európa konečne spoznala vyslobodenie.

Ak rátame len roky, tá doba je nám ešte blízka. Avšak odvtedy sa nahromadilo toľko udalostí, a takých vážnych, až sa zdá, že je veľmi vzdialená. Je tu už celá jedna generácia, pre ktorú sú tie prekliate časy len hmlistými a zakalenými spomienkami. A dokonca aj pre tých, ktorí vojnu a okupáciu zažili pri úplnom vedomí, úplnom utrpení, začína byť v skutočnosti náročné oživiť bez väčšej vnútornej snahy, v celej svojej veľkosti hrôzostrašnú moc, ktorou vtedy Himmler disponoval.

Len pomyslime…

Nemecké vojská okupovali Francúzsko, Belgicko a Holandsko, Dánsko a Nórsko, Juhosláviu, Poľsko a polovicu európskeho Ruska. A Himmler mal v týchto končinách (nerátajúc samotné Nemecko, Rakúsko, Maďarsko a Československo) absolútnu moc nad gestapom, útvarmi SS, koncentračnými tábormi, dokonca aj nad obživou podmanených národov.

Mal svoju súkromnú políciu a armádu, špionážnu a kontrašpionážnu službu, chápadlovité väzenia, orgány spôsobujúce vyhladovanie, obrovské privilegované lovecké a krviprelievačské územia. Jeho úlohou bolo kontrolovať, prenasledovať, umlčiavať, zatýkať, mučiť, popravovať milióny a milióny ľudí.

Od Severného ľadového oceánu po Stredozemné more, od Atlantiku až po Volgu a Kaukaz, boli mu vydaní na milosť a nemilosť.

Himmler, to bol štát v štáte: bol to štát donášania, vyšetrovania, mučenia, smrti násobenej donekonečna. Nad sebou mal jediného šéfa – Adolfa Hitlera. Himmler pre neho robil tú najhanebnejšiu, najodpornejšiu, najúchylnejšiu robotu slepo, radostne, zbožne. Pretože uctieval, zbožňoval Hitlera až za únosnú mieru. Bola to jeho jediná vášeň.

Inak sa nevýraznému, neduživému, dogmatickému, extrémne metodickému bývalému učiteľovi nepripisoval silný cit, prudká túžba, slabosť. K šťastiu mu stačilo to, že bol bezkonkurenčným technikom masového vyhladzovania, najväčším sériovým zhotoviteľom múk a mŕtvol, akého kedy dejiny poznali.

Našiel sa však muž, ktorý počas tých prekliatych rokov 1940 až 1945 dokázal týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom toho bezcitného a fanatického kata oberať o obete. Ten muž dosiahol od všemohúceho, neľútostného Himmlera, aby celé populácie unikli hrôzam deportácie. Zabránil tomu, aby spaľovacie pece prijali celú dávku mŕtvol, ktorá im bola sľúbená. A sám, neozbrojený, napoly uväznený, tento muž donútil Himmlera, aby preľstil, oklamal Adolfa Hitlera, aby podviedol svojho pána, aby zradil svojho boha.

Ešte pred niekoľkými mesiacmi som o tejto príhode nevedel nič. To Henry Torrès mi o ňom ako prvý v skratke porozprával. Dodal, že jeden jeho priateľ, monsieur Jean Louviche, dobre Kerstena pozná a navrhuje nám stretnúť sa s ním. Prirodzene som súhlasil.

Priznávam však, že napriek záruke najväčšieho advokáta tých čias a znamenitého medzinárodného právnika som bol viac než skeptický. Ten príbeh bol neuveriteľný, šialený.

A zdal sa mi byť takým ešte viac, keď som sa ocitol v prítomnosti veľmi tučného muža s mierumilovným vystupovaním, veľmi nežnými očami, dobráckymi a labužníckymi ústami – doktora Félixa Kerstena. „Ale choďte!“ povedal som si. „Ale choďte! On, proti Himmlerovi!“

Avšak postupne, neviem prečo ani ako, som pocítil, že z tej pokojnej masy, z tej ťažkopádnej dobromyseľnosti vyžaruje skrytý a hlboký vplyv, ktorý upokojuje, uisťuje. Všimol som si, že jeho pohľad má napriek nežnosti nezvyčajnú prenikavosť, pevnosť. Že ústa, aj keď labužnícke, majú v sebe prefíkanosť a energickosť. Áno, ten muž mal zvláštnu vnútornú hutnosť. Moc.

Ale aj tak, aby hnietol Himmlera ako mäkkú hrnčiarsku hlinu!

Pozrel som na Kerstenove ruky. Ich pôsobenie, povedali mi, vysvetľuje ten zázrak. Doktor ich často držal prepletené na oblúku brucha. Boli široké, krátke, mäsité, ťažké. Hoci sa nehýbali, mali svoj vlastný život, zmysel, svoju istotu.

Nedôverčivosť vo mne zostávala, ale menej pálčivá, menej neústupná. Jean Louviche ma vtedy odviedol do inej izby jeho bytu, kde boli stoly a stoličky zaťažené spismi, novinovými výstrižkami, správami, fotokópiami.

„Tu sú dokumenty,“ povedal. „V nemčine, švédčine, holandčine, angličtine.“

Cúvol som pred tou hromadou papierov.

„Upokojte sa, odložil som bokom tie najkratšie a najrozhodujúcejšie,“ povedal Louviche ukazujúc na jeden zväzok.

A v ňom bola správa holandského princa Bernharda, v ktorej každé slovo bolo oslnivou chválou, takmer prehnanou, a hovorila o zásluhách, za ktoré bol doktorovi Kerstenovi udelený veľkokríž Oranžsko-nasavského radu, najvyššie holandské vyznamenanie.

Boli tam fotografie Himmlerových listov adresovaných Kerstenovi, v ktorých mu udeľoval ľudské životy, o ktoré doktor žiadal.

Bol tam predslov ku Kerstenovým Pamätiam, v anglickom jazyku, z pera H. R. Trevora-Ropera, profesora moderných dejín na Oxfordskej univerzite a jedného z najväčších expertov britských tajných služieb na nemecké záležitosti počas vojny, ktorý písal:

Neexistuje človek, ktorého príbeh by sa na prvý pohľad zdal byť menej uveriteľný. Neexistuje však ani človek, ktorého príbeh by bol podrobený dôkladnejšiemu overovaniu. Skúmali ho učenci, právnici, ba dokonca politickí odporcovia. Vyšiel víťazne zo všetkých skúšok.

Keď som sa vrátil do salónu, trochu sa mi krútila hlava. Teda tá záležitosť bola pravdivá, dokázaná, nepopierateľná: ten tučný muž, ten dobrácky doktor, ktorý mal výzor flámskeho mešťanostu a nejakého západného budhu, ovládol Himmlera až tak, že zachránil státisíce ľudských životov! Ale prečo? Ale ako? Akým neuveriteľným zázrakom? Môj nedostatok viery vystriedala bezhraničná zvedavosť.

Bola uspokojená postupne, detail za detailom, spomienka za spomienkou. Strávil som s Kerstenom celé dni, pýtal som sa ho, počúval som ho.

Napriek neodškriepiteľným dôkazom, ktoré som mal pred očami, sa stávalo, že som odmietal prijať niektoré epizódy jeho rozprávania.

To nemohla byť pravda.

To jednoducho nebolo možné. Moje pochybovanie Kerstena nešokovalo, neprekvapovalo. Musel byť zvyknutý… Jednoducho a s ľahkým úsmevom vyťahoval list, dokument, svedectvo, fotokópiu.

A skutočne to bolo treba uznať, tak ako všetko ostatné.