1

Je koniec. Pláž Big Sur je prázdna a ja stále ležím na piesku, na tom istom mieste, kam som dopadol. Hmla nad morom veci zjemňuje, na obzore ani sťažeň, na útese predo mnou tisíce vtákov, na ďalšom rodina tuleňov – otec sa neúnavne vynára z vĺn, lesklý a oddaný, s rybou v papuli. Morské lastovičky občas pristanú tak blízko, až zadržiavam dych, a moja stará potreba sa vo mne zobúdza a prehadzuje: ešte chvíľu a spočinú mi na tvári, schúlia sa mi na krku a na ramenách, celého ma pokryjú… Aj v štyridsiatich štyroch rokoch ešte stále snívam o elementárnom kúsku nežnosti. Nehybne ležím vystretý na pláži tak dlho, že pelikány a kormorány okolo mňa napokon utvorili kruh a jeden tuleň sa práve nechal vlnami zaniesť až k mojim nohám. Vzpriamený na plutvách na mňa chvíľu pozeral a potom sa vrátil späť do oceánu. Usmial som sa naňho, no on tam zostal stáť vážny a trochu smutný, ako keby vedel.

Moja matka sa viezla päť hodín taxíkom, aby sa so mnou mohla rozlúčiť počas mobilizácie v Salon-de-Provence, kde som bol vtedy seržantom-inštruktorom v leteckej škole École de l’Air.

Taxík bol starý rozpadávajúci sa Renault: istý čas sme mali z obchodného využitia vozidla podiel päťdesiat, potom dvadsaťpäť percent. Už pred rokmi sa taxík stal výlučným majetkom jej bývalého spoločníka, šoféra Rinaldiho: matka však mala tendenciu myslieť si, že na vozidlo má stále akési morálne právo, a keďže Rinaldi bol milý, hanblivý a citlivý tvor, zneužívala trochu jeho dobrú vôľu. Tak sa stalo, že sa ním nechala zaviezť z Nice do Salon-de-Provence – tristo kilometrov –, samozrejme, bez platenia, a ešte dlho po vojne si Rinaldi škriabal hlavu, ktorá odvtedy celkom zošedivela, a s akousi obdivnou nevraživosťou spomínal na to, ako ho moja matka mobilizovala.

„Nasadla do taxíka a potom mi jednoducho povedala: ,Do Salon-de-Provence, rozlúčime sa s mojím synom.‘ Pokúsil som sa brániť: cesta tam a naspäť bola na desať hodín. Okamžite mi vynadala do zlých Francúzov a pohrozila, že zavolá políciu a dá ma zatknúť, lebo je mobilizácia a ja sa jej snažím vyhnúť. Uvelebila sa mi v taxíku so všetkými tými balíkmi pre vás – s klobásami, šunkami, džemami – a opakovala, že jej syn je hrdina, že ho chce ešte raz objať a že nemám čo diskutovať. Potom trochu plakala. Vaša stará mamička, tá vždy plakala ako dieťa, a keď som ju tam videl v mojom taxíku, po toľkých rokoch, čo sme sa poznali, potichu plakať s tým jej výzorom zbitého psa – prepáčte, monsieur Romain, dobre viete, aká bola –, nemohol som povedať nie. Deti som nemal, všetko išlo do hája, na jednej jazde taxíka už nezáležalo, hoci to bolo päťsto kilometrov. Povedal som: ,Dobre, ideme, ale preplatíte mi benzín‘, z princípu. Stále to brala tak, že na taxík jej ostalo právo, len preto, že pred siedmimi rokmi sme boli spoločníkmi. Nič to zato, môžete aspoň povedať, že vás milovala, urobila by pre vás čokoľvek…“

Videl som, ako pred jedálňou vystupuje z taxíka s palicou v ruke a gauloiskou medzi perami a pred výsmešnými pohľadmi bažantov  mi teatrálnym gestom otvára náruč v očakávaní, že syn sa do nej podľa najlepšej tradície vrhne.

Prišiel som k nej nenútene a trochu trúfalo, sebavedomo som sa knísal v ramenách s čiapkou narazenou na očiach a s rukami vo vreckách tej koženej bundy, ktorá toho toľko vykonala pri náboroch mladých k letectvu, pobúrený a strápnený tým neprípustným nájazdom jednej matky do mužského sveta, v ktorom som sa tešil krvopotne nadobudnutej reputácii ťažkého frajera, ozajstného drsňáka.

Predstierajúc najväčší chlad, akého som bol schopný, som ju pobozkal a neúspešne som sa pokúsil šikovne ju vmanévrovať za taxík, aby som ju skryl pred pohľadmi, no ona len spravila krok dozadu, aby ma mohla lepšie obdivovať, a so žiariacou tvárou, s úžasom v očiach, s rukou na srdci, hlasno vťahujúc nosom vzduch, čím vždy dávala najavo výraznú spokojnosť, hlasom, ktorý sa nedal nepočuť, a so silným ruským prízvukom zvolala:

„Guynemer! Budeš druhý Guynemer! Uvidíš, tvoja matka má vždy pravdu!“

Pocítil som, že mi horia líca, za chrbtom som začul smiech a ona už s výhražným gestom palicou smerom k rozjarenej vojenskej čvarge vyvaľujúcej sa pred kaviarňou oduševnene vyvolávala:

„Budeš hrdina, budeš generál, Gabriele d’Annunzio, francúzsky veľvyslanec – nikto z tých oplanov nevie, kto si!“

Myslím, že nijaký syn ešte necítil toľko nenávisti k svojej matke ako v tej chvíli ja. 

No zatiaľ čo som sa jej zúrivým šepotom snažil vysvetliť, že ma nenapraviteľne kompromituje v očiach celej leteckej armády, a znovu som sa pokúšal zatlačiť ju za taxík, na tvári sa jej usadil zmätený výraz, pery sa jej začali chvieť a ja som opäť začul tú neznesiteľnú formulku, ktorá bola pre náš vzťah už dávno príznačná.

„Takže ty sa za svoju starú matku hanbíš?“

Naraz mi padlo k nohám všetko to pozlátko falošnej mužnosti, márnivosti a tvrdosti, ktorým som sa tak pracne krášlil. Chytil som ju okolo pliec, zatiaľ čo voľnou rukou som svojim kamarátom adresoval expresívne gesto, prostredník podopretý palcom a oživovaný vertikálnym pohybom hore-dolu, ktorého zmysel, ako som sa neskôr dozvedel, poznali vojaci na celom svete, až na to, že v Anglicku na to boli treba dva prsty a románskym národom stačil jeden – je to otázka temperamentu.

Už som nepočul smiech, nevidel som už výsmešné pohľady, objímal som ju okolo pliec a myslel som na všetky tie bitky, na ktoré sa kvôli nej vydám, na prísľub, ktorý som si dal na úsvite svojho života, že ocením jej zásluhy, že dám zmysel jej obeti a že sa jedného dňa vrátim domov, keď víťazne vybojujem vládu nad svetom od tých, ktorých silu a krutosť som sa už od prvých krokov tak dobre naučil poznať.

Ešte aj dnes, po viac ako dvadsiatich rokoch, kedy už je všetko povedané a ja bez pohnutia ležím na svojom útese na Big Sur na brehu oceánu, kde počuť len krik tuleňov v obrovskej morskej samote, kadiaľ občas preplávajú veľryby a vytryskujú prúdy vody, ktoré sú v tej nekonečnosti maličké a smiešne – ešte aj dnes, keď sa všetko zdá prázdne, stačí, aby som zdvihol pohľad, a vidím nad sebou skláňať sa zástup nepriateľov pátrajúcich po nejakom náznaku prehry alebo kapitulácie.

Bolo som ešte len dieťa, keď mi o nich matka po prvý raz povedala. Obklopili ma ešte skôr než Snehulienka, Kocúr v čižmách, skôr než sedem trpaslíkov a ježibaba, a už nikdy ma neopustili. Matka mi ich po jednom ukazovala, šepkala ich mená a túlila ma k sebe. Ešte som nechápal, no už som cítil, že jedného dňa sa im kvôli nej postavím. Každým ďalším rokom som ich tváre rozoznával o niečo lepšie, každou ranou, ktorú nám zasadili, som cítil, ako vo mne rastie moje poslanie nepodvoliť sa. Dnes, po tom, čo som prežil, na konci svojej cesty, ich ešte stále jasne vidím v šere Big Sur a napriek hučaniu oceánu počujem ich hlasy. Ich mená mi samé prichádzajú na jazyk, a hoci teraz som už starnúci muž, znovu im čelím pohľadom osemročného chlapca, ktorým som bol.

Ako prvý je tu Totoš, boh hlúposti, so zadkom červeným ako pavián, s hlavou obmedzeného intelektuála, šialene milujúci abstrakciu. V roku 1940 bol miláčikom a doktrinárom Nemcov, dnes sa čoraz viac uchyľuje k čistej vede a často je možné ho vidieť nakláňať sa cez plece našim vedcom. Po každom jadrovom výbuchu sa jeho tieň týči o trochu vyššie nad zemou. Jeho obľúbenou fintou je dať hlúposti zdanie geniality a verbovať spomedzi nás velikánov, ktorí sa postarajú o našu vlastnú skazu.

Merzavka, boh absolútnych právd, je akýsi kozák stojaci na hromade mŕtvol s bičíkom v ruke, s baranicou stiahnutou na oči a s rozjareným úškľabkom. Ten je naším najstarším pánom a majstrom. Náš osud riadi už tak dlho, že zbohatol a stal sa váženým. Vždy, keď vraždí, mučí a utláča v mene absolútnych náboženských, politických alebo morálnych ­právd, polovica ľudstva mu rozcítene líže päty. Neskutočne ho to zabáva, pretože vie, že absolútne pravdy neexistujú, že sú len prostriedkom, ako si nás podrobiť. Aj v tejto chvíli v opálovom vzduchu Big Sur, hlasnejšie než štekot tuleňov a škrekot kormoránov, z veľkej diaľky buráca smerom ku mne ozvena jeho triumfálneho smiechu a ani hlas môjho brata Oceánu ho nedokáže prehlušiť.

A je tu aj Filoš, boh malichernosti, predsudkov, pohŕdania, nenávisti – vykláňa sa zo svojho domovníckeho bytu pri vchode do obývaného sveta a vykrikuje: „Špinavý Američan, špinavý Arab, špinavý Žid, špinavý Rus, špinavý Číňan, špinavý neger!“ Je to vynikajúci organizátor masových hnutí, vojen, lynčovania, prenasledovania, obratný dialektik, otec všetkých ideologických útvarov, veľký inkvizítor a milovník svätých vojen. Napriek prašivej srsti, hlave hyeny a vykrúteným labkám je to jeden z najmocnejších a najpočúvanejších bohov, ktorého nájdeme vždy vo všetkých táboroch, a jeden z najhorlivejších strážcov našej zeme, ktorý s nami o jej vlastníctvo súperí s tou najväčšou úskočnosťou a najväčšou obratnosťou.

Existujú aj iní bohovia, tajomnejší a pochybnejší, zákernejší a maskovanejší, ťažko rozpoznateľní. Ich zástupy sú početné a početní sú aj ich komplici medzi nami. Moja matka ich dobre poznala. Často mi o nich chodila rozprávať do detskej izby, pričom mi hlavu tisla na svoju hruď a stišovala hlas. Postupne sa tí despotovia, ktorí si osedlávajú svet, stali pre mňa skutočnejšími a viditeľnejšími než tie najznámejšie predmety a ich obrovské tiene sa nado mnou skláňajú až do dnešného dňa. Keď zdvihnem hlavu, zdá sa mi, že vidím ich jagajúce sa kyrysy, a ich kopije akoby na mňa mierili s každým nebeským lúčom.

Dnes sme starí nepriatelia a práve o mojom boji s nimi vám tu chcem porozprávať. Moja matka bola jednou z ich obľúbených hračiek. Už ako celkom malý som sám sebe prisahal, že ju z toho poddanstva vyslobodím. Vyrástol som v očakávaní dňa, kedy budem môcť konečne načiahnuť ruku k závoju, ktorý zatemňoval svet, a odhaliť zrazu tvár múdrosti a súcitu. Chcel som od tých absurdných bohov opitých svojou mocou vydobyť vládu nad svetom a vrátiť zem tým, ktorí na nej žijú z odvahy a lásky.