Čo o tebe viem

„Aké auto by si raz chcel mať?“

Položil túto jednoduchú otázku, no ty si vtedy nevedel, že pred jednoduchými otázkami sa treba mať na pozore. Mal si dvanásť rokov, tvoja sestra desať. Prechádzali ste sa s otcom po brehu Nílu v obytnej štvrti Zamalek. Zatiaľ čo ťa unášala hlasitá procesia chaotickej premávky, tvoj pohľad blúdil po lotosovej veži, ktorá akoby práve vyrástla zo zeme. Najvyššia v Afrike, tvrdili ľudia hrdo. A postavil ju melchit!

Tvoja sestra Nesrine nečakala, kým odpovieš, a zvolala:

„Toto, Baba ! To veľké červené, tamto!“

„A ty, Tarek?“

Nikdy si sa nad niečím takým nezamýšľal.

„Čo tak… somára?“

Mylne si sa nazdal, že to treba odôvodniť: narobí menej hluku.

Tvoj otec sa nasilu zasmial, čo znamenalo, že tvoja odpoveď nie je prijateľná. Pokiaľ sa len nesnažil presvedčiť sám seba, že žartuješ. Nesrine si oddeľovala prameň čiernych vlasov a namotávala si ho na ukazovák, ako to robievala, keď sa snažila dostať k slovu. Zjavne bola presvedčená, že s trochou nástojčivosti by mohla popoludnie zavŕšiť za volantom svojho kabrioletu, a so znásobeným nadšením zopakovala:

„Ja chcem to červené, Baba ! S otváracou strechou!“

Z otcovho pohľadu si vyrozumel, že stále čaká na tvoju odpoveď. Aby si mu spravil radosť, naslepo si strelil:

„Chcel by som tamto čierne auto. To, čo stojí na rohu.“

Tvoj otec si odkašľal, aby mohol pristúpiť k prejavu:

„Máš pravdu, pekná americká klasika. Cadillac. Vieš, že stojí veľa peňazí? Aby si si ho mohol dovoliť, budeš potrebovať dobré zamestnanie. Stať sa inžinierom alebo lekárom. Čo by sa ti pozdávalo viac?“

Prihováral sa ti bez toho, aby na teba pozrel, pozornosť mu odlákala fajka, ktorú si práve zatisol medzi pery. Vdýchnutím naprázdno za jemného pískania započal obrad, ktorý bol pre teba tajomný a zaužívaný zároveň. Keď bol s prúdením vzduchu spokojný, z vrecka vytiahol balíček s tabakom, o ktorého vôni si nevedel povedať, či sa ti páči alebo nie – tak dôverne ti bola známa. Následne naplnil hlavičku, pričom pravým prostredníkom po nej poklepkával, aby sa sušené lístky dostali na svoje miesto, a napokon všetko dôkladne utlačil. Zdalo sa, že každá fáza toho precízneho úkonu ti má dopriať primeraný čas na rozmyslenie. Keď si otec znova vložil inštrument do úst, aby odskúšal jeho ťah, pochopil si, že na odpoveď ti zostáva už len chvíľa. Cvaknutie zapaľovača sa rozľahlo ako alarm časového spínača. V prvých obláčikoch dymu si nepresvedčivo zariskoval:

„Skôr lekár…“

Na okamih znehybnel, akoby zvažoval ponuku, ktorú od teba práve dostal, a potom striedmo utrúsil:

„Pekne, synu, dobrá voľba.“

Inú možnosť si nemal: nevedel si, v čom spočíva práca inžiniera. Na tom už nezáležalo, jeho syn bude lekárom ako on. Už nebolo treba uvádzať dôvody. Prsty, ktoré by ťa raz mali naučiť tvojmu budúcemu povolaniu, utlačili vo fajke prvý popol vášho rozhovoru. Zatiaľ čo si ju tvoj otec znova zapaľoval, ty si si predstavoval, ako sa obliekaš do bieleho plášťa, toho, ktorý nosil na prízemí vašej vily v Dokki, kde si zriadil ordináciu. Bol si vo veku, keď si nemal iné plány než tie, ktoré ti pripravovali iní – bola to naozaj len otázka veku?

Bez slova ste pokračovali v chôdzi. Každý vyzeral, že je zahĺbený do svojich myšlienok. Keď tabak dohorel, tvoj otec sa pozrel na vreckové hodinky, tie, ktoré mali vzadu jeho iniciály. A mimochodom aj tvoje. Bol čas vrátiť sa. Zakaždým ukazovali čas vrátiť sa, keď už nebolo čo fajčiť. Neomylná súhra medzi fajkou a hodinkami.

Navečer svojej matke oznámiš, že jedného dňa budeš doktorom. Bez vzrušenia, ako keď ohlasujeme bezvýznamnú informáciu, o ktorej sme sa práve dozvedeli. Novinu prijme s takým nadšením, ako by si bol zložil štátnice s vyznamenaním. Násir budoval najväčšiu krajinu na svete a tvoja matka rozhodla, že ty v nej budeš najuznávanejším lekárom. Chvíľu predtým ťa Nesrine zaprisahala, že jej kúpiš červené auto so sklápacou strechou.

Mal si dvanásť rokov. A od tejto chvíle si sa pred jednoduchými otázkami mal na pozore.